NEIDEÁLNE ANTICKÉ ŽENY
Prvé historické záznamy o olympijských hrách pochádzajú z roku 776 pred n. l. . V antickom Grécku súťažili v tej dobe výlučne muži, a to len v behu, ktorý bol dlhé roky jedinou olympijskou disciplínou. Pretekári bežali bosí, takže dnešní výrobcovia značkovej športovej obuvi by sa na olympijskej sláve nemali ako priživiť. Bežecké trate sa postupne predlžovali a pribúdali stále nové športové disciplíny - zápasenie, pästiarstvo, päťboj, disk, skok do diaľky, ale aj jazdecké súťaže. Súťažiaci muži vzdávali hold bohu Diovi. Keďže o rovnoprávnosti medzi pohlaviami mohli antické ženy iba snívať, účasť na olympijských hrách bola pre ne zakázaná. Aby sa však tie športuchtivé jemné stvorenia nepozerali na svojich manželov krivo, každý štvrtý rok pre ne mužíčkovia veľkodušne usporiadali súťaž v behu na počesť bohyne Héry. Istá šikovná žena však predsa len našla spôsob, ako sa stať víťazkou olympiády, a to vďaka pravidlu, ktoré hovorilo o tom, že víťazstvo v jazdeckých pretekoch nepatrí pretekárovi, ale majiteľovi koní, a tak sa po prvýkrát v histórii mohla vďaka štyrom rýchlym tátošom tešiť z vavrínového venca žena.
CENA OLYMPIJSKÉHO VÝKONU
Kto by si myslel, že víťazi hier v antickom Grécku získali iba slávu a úctu a s tým by sa mali uspokojiť aj tí dnešní, mýli sa. Už od dávnych čias tvorili odmenu víťazov nielen pocty a symbolické odmeny, ale aj peniaze. Podľa zákona istého Solóna z prelomu 7. a 6. storočia pred n. l. dostal každý Aténčan, ktorý zvíťazil na olympijských hrách, 500 drachiem zo štátnej kasy. Olympijské víťazstvo prinášalo teda česť a slávu. To v prvom rade a bez najmenších pochýb. Ale tomu, kto nebol bohatý už pred tým, navyše aj bohatstvo. Odmeny bývali spravidla vysoké a veľmi hmatateľné. Čisto symbolické ceny ako napr. olympijský veniec patrili medzi výnimky. Podľa Homérovho opisu hier na Patoklovu počesť boli asi takéto: miešadlo z lesklého striebra, čo pojalo síce len šesť mier, ale bolo najkrajšie zo všetkých na svete; veľký trojnohý kotlík cenený na dvanásť býkov; veľký železný kotúč, ktorý by pokryl spotrebu železa na hoci ako veľkom gazdovstve na celých päť rokov; zajatú ženu, čo dobre sa vyzná v rozličných prácach, okrem nej trojnožku s uchami veľkú dvadsaťdva mier; keramické vázy naplnené jedlým olejom a podobne. O rôzne miešadlá, železné kotúče a zajaté ženy sú dnešní olympionici ochudobnení. Neostáva im iné než sa zmieriť iba s medailami, finančnými cenami a nejakou tou popularitou. Na rozdiel od antického Grécka sa však o dnešnej olympijskej sláve dá bez obalu povedať staré známe: Svetská sláva - poľná tráva. Úctu a popularitu totiž ani jeden športovec nedostane do rúk na stupni víťazov. Tie pramenia v ľuďoch, ktorí však majú stále viac pocit, že potlesk divákov a peniaze víťazom celkom iste postačia.
O tom, že víťazi antických hier získali omnoho viac než tí súčasní, svedčí aj fakt, že ich sláva bola nesmrteľná. Na svedomí to mal jeden jediný zázračný elixír - umenie. Odmena, ktorá dala víťazstvu pretekára nesmrteľnosť, vzišla totiž z pera básnika alebo bola dlátom vytesaná do kameňa majstrami sochármi. O sláve a úcte, akej sa tešili antickí športovci vďaka týmto umeleckým dielam, vieme dodones. Kto si však bude pamätať víťazov tohtoročnej olympiády? Historici? Zapisovatelia rekordov? Stáli by súčasní športovci o básne a sochy?
Stále to však ešte nie je všetko, čo mohol olympionik pred tisíckami rokov získať. Za najväčšiu poctu, akú vedeli Gréci smrteľníkovi preukázať, bola považovaná heroizácia víťaza, t.j. jeho povýšenie na úroveň hrdinov z mýtov a bájí. Medzi heroizovaných šťastlivcov patril istý Euthýmos, ktorý vraj zabil nejakého strašného démona a Púlydamás, ktorý údajne vyhubil levov v okolí Olympie, za čo by sa mu v súčasnosti ušla tak akurát žaloba od Slobody zvierat. Tento slávny športovec si však nedal pokoj ani po tom, čo mu vďační spoluobčania postavili sochu a obdaroval ju liečivou silou. Škoda, že sa dnešní športovci nevenujú podobným voľnočasovým aktivitám. Bulvárne plátky by sa iste postarali o ich "nesmrteľnú slávu", ktorá by žila minimálne do vtedy, kým by ju "novinári" nenahradili ďalším pseodoškandálikom zo súkromia Mariany Ďurianovej.
2 V 1 A TZV RÍMSKY ŠTÝL
V zlatom období olympijských hier (4. storočie pred n. l.) vznikol filozofický pojem kalokagathia (kalos = krásny, agathos = dobrý)krásnych telesných avšak aj duchovných vlastností. Za naozaj šľachetného a moderného sa považoval človek, ktorý bol rovnako vyspelý po telesnej, duchovnej aj morálnej stránke. Telesnú schránku športovcov a športovkýň si má každý možnosť preštudovať na televíznej obrazovke alebo na obrázku v novinách. Poznáme nemálo ikon zo sveta športu, po telesnej stránke neskutočne dokonalých. Stačí sa len pozrieť na ženský tenis, na slávu Annu Kurnikovovú a jej kolegyne alebo na hviezdu zelených trávnikov Davida Beckhama. S duševným či dokonca morálnym kreditom je to už horšie. V priebehu každých olympijských hier sa objaví nemálo dopingových škandálikov. Túžba po víťazstve, zdá sa, naozaj nemá hraníc. Alebo ide iba o peniaze?
Vo svete športu sa však už aj v minulosti objavovali podvody a nekalé praktiky. Jedným z extrémnych prípadov súťažiacich, ktorý síce mal ambície, no okrem nich aj konexie medzi usporiadateľmi, bol (ne)športovec rímsky cisár Nero. Ten bol posadnutý olympijskou slávou natoľko, že v honbe za víťazstvom štartoval v pretekoch na vozoch s desaťzáprahom pre istotu bez konkurencie. Hoci na trati vypadol z voza a napokon preteky ani nedokončil, rozhodcovia mu aj tak dali veniec olympijského víťaza, za čo ich on vymenoval za čestných občanov Ríma. (Asi to v tej dobe bola výhodná transakcia.) Z Olympie sa vydal na okružnú jazdu po všetkých významných štadiónoch a všade vo všetkých disciplínach zvíťazil. Iba v Isthmii podľahol spevákovi Épeirótovi, no jednako dostal prvú cenu, lebo ho dal pred vyhlásením výsledkov zaškrtiť. Pri návrate do Ríma so sebou doviezol 1808 víťazných vencov.
S odhodlaním zvíťaziť za každú cenu sa v športe, bohužiaľ, stretávame dodnes. Obávam sa, že ideálu kalokagathie by mnohí súčasní tiežšportovci nevyhoveli. Na druhej strane na novodobých olympijských hrách sa zúčastňujú aj tzv. paraolympionici, športovci (ne)obmedzení svojím telesným postihnutím, ktorí by zas nespĺňali kritérium antickej telesnej dokonalosti.
ŠPORTOM K MIERU
Okrem idey kalokagathie sa vtedajšie olympijské hry vyznačovali aj ideou ekecheirie. Posvätný olympijský mier ekecheiria sa vyhlasoval spočiatku dva, neskôr aj tri mesiace pred začatím olympiády. Mier bol totiž nevyhnutný pre bezpečné cestovanie divákov i súťažiacich do Olympie a tiež pre hladký priebeh samotného súťaženia. Bolo by iste krásne, keby aj súčasné olympijské hry disponovali takouto mocou. Možnosť ovplyvniť, či zmeniť vojnové konflikty ich konaním by určite zväčšila frekvenciu ich usporadúvania aspoň na raz ročne namiesto raz za štyri roky. Skutočnosť je však iná. Olympijský oheň blúdi svetom a každú chvíľu zhasína. Utláčaným Tibeťanom páli oči namiesto aby zohrieval srdcia...
Zdroje: P. Kršák.: Novoveké olympiády; Šport; Bratislava 1982
V. Zamarovský; Vzkriesenie olympiády; Šport; Bratislava 1986
